Priznám sa, že nie som ten typ čitateľa, ktorý hltá každý skutočný alebo menej skutočný príbeh z obdobia druhej svetovej vojny, a hlavne príbehy týkajúce sa osudov ľudí, ktorí prežili hrôzy koncentračných táborov. Mám radšej históriu ako takú. Ale knihu CHLAPEC BEZ MENA som sa rozhodla prečítať si preto, že ju napísala vynikajúca spisovateľka Marta Fartelová, od ktorej som už čo to prečítala, a neviem teda o žiadnej inej knihe, kde by dala na papier skutočný príbeh, v jej knihách išlo vždy o fiktívne príbehy. A ani to neviem presne vysvetliť, ale prečítatť si túto knihu ma lákalo už odkedy vyšla. A naozaj ďakujem za ňu.
A o čom teda je?
Je to sčasti smutný príbeh o malom, len 8-ročnom chlapcovi, ktorý prežil útrapy nepriaznivého osudu Židov počas vojny, rozdelenie rodiny, stratu rodiča, smútok a chudobu, pocity samoty a bezmocnosti každý deň, ďaleko od domova a svojich blízkych.
Kniha začína životom chlapca v sirotinci u rehoľných sestier v Budapešti, ale v nasledujúcich kapitolách sa autorka vracia do obdobia života hlavného hrdinu – Dávida s jeho rodičmi v Bratislave a všetkým tým udalostiam, ktoré predchádzali tomu najsmutnejšiemu a najstrašnejšiemu obdobiu, ktoré mohol tak malý chlapec prežiť na vlastnej koži.
Aj napriek tomu, že táto kniha pôsobí dojímavo smutným príbehom, je z nej cítiť nádej, detskú radosť zo života a vieru prežiť pekný život. Hnacím motorom Dávida bola túžba vrátiť sa domov, aj keď každodennou súčasťou jeho života bolo neprezradiť pravdu.
„Bol som Žid, utečenec, nemal som doklady, ani žiadne meno. Bol som neželaný. Bol som nikto. Bol som chlapec bez mena.“
Ns knihe sa mi páčilo tiež to, že sa nesústredila len na samotné hrôzy vojny, ale verne nám autorka predostrela život Dávida a jeho rodičov pred deportáciami, ich následný útek a život utečencov v Maďarsku, kedy si mohli vybrať len medzi dvoma možnosťami: životom na ulici bez strechy nad hlavou a životom s cudzími ľuďmi, s novou identitou a neustálym bojom o prežitie a hlavne odtrhnutím sa jeden od druhého..V knihe sa okrem iného dalo výborne orientovať, aj keď sa menili časové pásma a menilo zopár postáv. Autorka nezabúda aj na vedľajšie postavy, ktoré sú v príbehu tiež dôležité, ich strach pred odhalením, ktorý je častokrát silnejší ako záchrana druhých, poukazuje na to, ako vďaka ľudskej slabosti nedokážeme prejaviť dostatok odvahy a veľkorysosti, ale práve naopak vtedy najviac ukazujeme sebeckosť a strach o vlastný život.
Pozoruhodná je aj istá vlastnosť matky chlapca, resp. jej konanie, ktoré sa môže zdať v istých momentoch nepochopiteľné (najmä pre malého Dávida a ktorý to až neskôr pochopí) – konanie matky, ktorá musela dať svoje dieťa do sirotinca, bola v čase vojny nevyhnutnosť – to, o čom bola presvedčená, že je pre jej dieťa najbezpečnejšie.
„Dnes aj malé deti vedeli, že vojna so sebou prináša smrť. Pevne sme cítili na krku jej studený dych, stala sa súčasťou našich životov a tváriť sa, že ju nevidíme a necítime všade okolo seba, bolo len strkanie hlavy do piesku.“
Samozrejme, takýchto príbehov a možno omnoho krutejších, bolo zverejnených a knižne vydaných už naozaj veľa za posledné roky. Mám pocit, že sa to spustilo vydaním knihy Mengeleho dievča, ale zaručujem vám, že aj tento príbeh v knihe Chlapec bez mena sa oplatí prečítať. Nielen preto, že je pútavo napísaný a ide o silný príbeh, ale je jedinečný v tom, že ho v knihe čiateľom vyrozpráva malý chlapec, ktorý však už dávno nebol dieťaťom. Vekom možno áno, ale duša mu po všetkých tých hrôzach dospela a zostarla. A tu naozaj oceňujem bravúru samotnej autorky, ako sa štýlom písania a rozprávania dokonale vžila do povahy a úlohy 8-ročného Dávida, ktorého život nebol jednoduchý, ale pritom nezabudnuteľný. A aj keď často nesiahnem po podobných kníhách, v ktorých sa na papier dostanú a zverejnia nešťastné osudy ľudí, ktorí našli po rokoch odvahu prehovoriť o tom, tento román vo mne zanechal hlboké dojmy a v mnohom som pri čítaní obdivovala toho malého chlapca, ktorý sa snažil zo všetkých síl prežiť a vrátiť sa domov. Túto knihu som prečítala, alebo skôr „zhltla“ za jeden deň, odložiť do police na neskoršie čítanie by som ju už nedokázala. Je to výborná kniha (našťastie som pri nej nemusela plakať) a môžem ju len odporučiť. Je ako stvorená na dlhé zimné večery a myslím si, že sa príbehom dotkne srdca každého čitateľa.