Niekedy je meno jediná vec, ktorá ti umožní prežiť.
Talianska autorka Stefania Auci nám ponúka príbeh jednej neobyčajnej rodiny. Rodiny, ktorej životným cieľom bola moc a bohatstvo. Ale nielen to.
Floriovci boli niekto. Z “ničoho” vybudovali impérium. Svoje podnikanie začali v 19. storočí ako apatiekari, v obchode s korením. Rozrástlo sa to však do mnohých sfér, počnúc od lovenia tuniakov a založenia tonnar (kde tuniaky konzervovali v oleji), lodného priemyslu, zlievarne,, produkcie vína Marsala až po výrobu a stavbu parníkov. Tak vznikla firma Casa Florio. Dokonca Floriovci vlastnili ostrov Favignanu.
V prvej časti sa dozvedáme o ich presťahovaní sa z Kalábrie na Sicíliu, do Palerma, kde to všetko začne. Kde Ignazio a Vincenzo, strýko a synovec premenia svoje podnikateľské vízie do reality. Bojujú s nepriazňou, neúspechmi a závisťou Palermčanov. Ale jediné, čo im nechýba je bojovnosť a vôľa niečo dokázať. S bohatstvom ide ruka v ruke moc a túžba rozhodovať. Floriovci sú pánmi Palerma. A rovnako je to aj v druhej časti, ktorá má podnázov Rozkvet impéria. Na čele firmy aj floriovskej rodiny je mladý Ignazio, Vincenzov syn. Odteraz musí niesť veľkú zodpovednosť. Podarí sa mu dokázať to, čo jeho otcovi?
Ale sú peniaze a moc tou najdôležitejšou istotou v živote?
“Keď je človek bohatý, má dve možnosti. Užívať si život a flákať sa, alebo sa snažiť, aby sa veci pre neho a ľudí, ktorí preňho pracujú, zlepšovali.”
Tento román nesadne každému. Ale mne sadol. Obľúbila som si štýl autorky, jej podanie príbehu. Píše naozaj dobre. V knihe nájdete viac opisov ako dialógov. Ale práve tie opisy som milovala. Auci neopisuje len reálie, ale i atmosféru tej doby, vôňe, chute, emócie. Auci píše nadvznesene, dáva dôraz na detaily. Nenápadne strieda príbeh podaný dvoma alebo troma postavami, pričom nikdy nevyrozpráva dej tak ako by to hovorila konkrétna postava.
Najzásadnejšie však zostávajú práve tie postavy ako Ignazio, jeho stará mama alebo i jeho manželka Giovanna.. Zatiaľ čo v prvej časti boli ženské hrdinky viac v popredí (Giuseppina. Giulia), v tejto druhej sú v úzadí. Ignazio je ten, kto má hlavné slovo. Jeho postava i charakter je v knihe najvýraznejší. Je zásadový, spravodlivý, pracovitý, ale i ľudský. Tohto Ignazia som takmer “obdivovala”. Naopak, Vincenza v prvom dieli som “neznášala”
Kniha je opäť rozdelená na niekoľko časových úsekov s príznačnými názvami ako More, Tonnara, Ollivovník), Na začiatku každého z nich je krátky prehľad dejinných udalostí tak ako sa naozaj odohrali. Toto môže niekoho odrádzať od ďalšieho čítania tohto románu. Ale je to historická sága, v ktorej sa nedá úplne vyhnúť histórii. Ja som na knihe mala rada aj tie miesta, ktoré sa tam spomínajú, zvyky, ktoré sa týkali talianskej aristokracie, do ktorej Floriovci napokon už patrili, Prevzatie rodinného podniku, dohodnuté sobáše, politické machinácie, obchody a konkurencia, toto všetko som si v knihe naplno užila.
Záver bol pre mňa citovo silný, až som miestami mala aj slzy na krajíčku.
Vincenzo Florio bol ten, kto firmu Casa Florio stvoril. Jeho syn Ignazio ju urobil významnou.
Prijala by som ešte viac strán v tomto pokračovaní. Príbeh ma bavil a užila som si ho najlepšie ako som mohla. Oživia svoje vlastné spomienky na Sicíliu, prežila s postavami to, čo som mala prežiť a precítiť. Myslím si, že sa Stefanii Auci, autorke Floriovcov podarilo vyvolať tú správnu emóciu, lebo vdýchla príbehu tú povestnú magickú príchuť lásky.
“Mám plné ruky majetku, ale prázdne srdce.”